dnes je 16.5.2021

Input:

Povinnosť zamestnávateľa zabezpečovať stravovanie zamestnancov od 1.3.2021

8.3.2021, , Zdroj: Verlag Dashöfer

3.87 Povinnosť zamestnávateľa zabezpečovať stravovanie zamestnancov od 1.3.2021

Ing. Eva Gášpárová

Povinnosť zabezpečiť stravovanie sa týka každého zamestnávateľa, nehľadiac na to, či ide o právnickú alebo fyzickú osobu, ak zamestnáva aspoň jednu fyzickú osobu v pracovnoprávnom vzťahu. V prípade neplnenia tejto povinnosti ide o porušenie pracovnoprávnych predpisov, za ktoré môže byť zamestnávateľ sankcionovaný.

Podľa § 152 ods. 1 ZP Zákonníka práce zamestnávateľ je povinný zabezpečovať zamestnancom vo všetkých zmenách stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy priamo na pracovisku alebo v ich blízkosti. Túto povinnosť má aj zamestnávateľ alebo agentúra dočasného zamestnávania voči dočasne pridelenému zamestnancovi.

Nárok na poskytnutie stravy má každý zamestnanec v pracovnom pomere, ktorý na svojom pravidelnom pracovisku v rámci pracovnej zmeny vykonáva prácu viac ako štyri hodiny, nehľadiac na to, či pracuje v rovnomerne alebo nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase a nepretržitej prevádzke.


Príklad č. 1:

Zamestnanec má týždenný pracovný čas 20 hodín rozvrhnutý na 3 dni v týždni, a to v pondelok a v stredu 8 hodín a v piatok 4 hodiny. Nárok na stravovanie mu vznikne v pondelok a v stredu. Nakoľko v piatok neodpracuje viac ako štyri hodiny, nárok na stravovanie mu nevzniká.

Ak pracovná zmena trvá viac ako 11 hodín, zamestnávateľ môže zabezpečiť ďalšie teplé hlavné jedlo, t. j. zamestnávateľ nemá povinnosť zabezpečiť ďalšie hlavné jedlo, ak sa však rozhodne, že ho poskytovať bude, potom je povinný na toto jedlo zamestnancom prispievať.


Príklad č. 2:

Zamestnanci pracujú v 12-hodinových pracovných zmenách. Zamestnávateľ má povinnosť poskytnúť im jedno hlavné jedlo. Je v právomoci zamestnávateľa rozhodnúť, či bude poskytovať aj ďalšie stravovanie, a to formou ďalšieho teplého jedla.

Nárok na poskytnutie stravy majú tí zamestnanci, ktorí vykonávajú prácu v mieste dohodnutom v pracovnej zmluve ako miesto výkonu práce, t. j. na svojom pravidelnom pracovisku. U zamestnancov, ktorým častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania, je možné za pravidelné pracovisko dohodnúť miesto bydliska zamestnanca. V takom prípade je výkon práce na každom inom mieste pracovnou cestou zamestnanca a zamestnávateľ nemá povinnosť zabezpečovať mu stravovanie, nakoľko mu vzniká nárok na cestovné náhrady podľa zákona o cestovných náhradách.


Príklad č. 3:

Zamestnávateľ v oblasti stavebníctva zamestnáva zamestnancov, ktorí pracujú v rôznych miestach na území republiky. Zamestnanci majú v pracovnej zmluve dohodnuté miesto pravidelného pracoviska miesto trvalého bydliska. Zamestnávateľ nie je povinný zabezpečiť týmto zamestnancom stravovanie v zmysle Zákonníka práce, zamestnancom patrí stravné za každý deň pracovnej cesty v závislosti od dĺžky trvania pracovnej cesty.

Zamestnanec s kratším pracovným časom, ktorý odpracuje menej ako 6 hodín ale viac ako 4 hodiny, nemá nárok na prestávku v práci, ale má nárok na zabezpečenie stravovania.


Príklad č. 4:

Zamestnanec pracuje denne od 7:00 hod. do 12:00 hod. Nakoľko jeho pracovná zmena nie je dlhšia ako 6 hodín, zamestnávateľ nie je povinný poskytnúť mu prestávku v práci na odpočinok a jedenie. Nárok na poskytnutie stravovania mu však vzniká, nakoľko jeho pracovná zmena je dlhšia ako 4 hodiny. Zamestnávateľ mu zabezpečí stravovanie po skončení jeho pracovnej zmeny.

Nárok na zabezpečenie stravovania má aj domácky zamestnanec v zmysle § 52 ZP Zákonníka práce, ktorého výkon práce je klasickým pracovným pomerom s tým rozdielom, že prácu nevykonáva na pracovisku zamestnávateľa, ale napr. v mieste trvalého bydliska.


Príklad č. 5:

Zamestnanec, prekladateľ, má v pracovnej zmluve zo zamestnávateľom dohodnutý druh práce: preklady odborných textov, miesto výkonu práce: miesto trvalého bydliska a pracovný čas: 30 hodín týždenne. Aj napriek tomu, že pracovný čas si rozvrhne zamestnanec sám, má nárok na poskytnutie stravovania.

Ak má zamestnanec u toho istého zamestnávateľa uzatvorené dva pracovné pomery, so zreteľom na § 50 Zákonníka práce sa práva a povinnosti z týchto pracovných pomerov posudzujú samostatne, a ak spĺňa podmienku počtu odpracovaných hodín v obidvoch pracovných pomeroch, vzniká mu nárok na stravovanie v obidvoch pracovných pomeroch.


Príklad č. 6:

Zamestnanec má pri tom istom zamestnávateľovi uzatvorený riadny pracovný pomer s výkonom práce denne od 6:00 hod. do 14:00 hod. a zároveň druhý pracovný pomer na práce iného druhu s výkonom práce v stredu od 15:00 hod. do 19:30 hod. Nárok na stravovanie mu vzniká pri odpracovanom dohodnutom čase v obidvoch pracovných pomeroch.

V prípade, že zamestnanec má uzatvorených viac pracovnoprávnych vzťahov pri rôznych zamestnávateľoch, nárok na stravovanie sa posudzuje pri každom pracovnoprávnom vzťahu samostatne.